V tomto význame sa zo slova ľudský stáva oxymoron. Prispôsobovanie si tohto slova do podstaty, do ktorej sa nám v danom momente hodí, je zločin. Musíme mať jasno, ako naň budeme nazerať.
Medzi nami panuje určitá polarita. Uznáš, že si sebec? Čo hovorí tvoje okolie? Obviňuješ za svoje sebectvo druhých? Oni sú, tak aj ty môžeš byť? Vieš, že v skutočnosti takým nie si. Nie, ani ty takou nie si. Kde by sme boli bez iných. Možno slová pokora a spolupráca nám nie sú také cudzie, ako sa na prvý pohľad zdá. Možno sa nasilu snažíme oddeliť od svojej prirodzenej potreby pomáhať a práve vplyv moderného sveta nás núti konať pre svoj úžitok.
Je mnoho pojmov, ktoré nás charakterizujú, no ani jeden tak jasne ako spolupráca. Prirodzená pomoc blízkym nejak plynie z našej podstaty, no ako je to v prípade cudzích? Prečo pomáhame aj im?
Darwin si pred približne 150 rokmi všimol, že domestikované zvieratá vykazujú zásadné spoločné znaky – menší vzrast, menší mozog a zuby, sklopené uši,... Toto zaujalo moskovského genetika, Dmitrijho Beljajeva a rozhodol sa otestovať svoju hypotézu – čo ak sú tieto milé vlastnosti len vedľajším produktom párenia sa tých najpriateľskejších jedincov? Na Sibíri bola chovná stanica sibírskych líšok. Tieto líšky neboli nikdy domestikované, boli veľmi zúrivé a agresívne. Ľudmila Trut, študentka, ktorá sa mu rozhodla pomôcť išla na Sibír a začala s experimentom. Na šľachtenie si vyberala líšky, ktoré boli najkrotkejšie. Pri štvrtej generácii si Ľudmila všimla, že líšky prvýkrát vrtia chvostom. Bolo jej to podozrivé, a tak s vedcami obmedzili kontakt na nevyhnutné minimum, aby tak zabezpečili, že ide o prirodzený výber a nie o získané správanie. Časom bolo stále náročnejšie sa im vyhýbať, pretože líšky doslova žobrali o pozornosť. Eventuálne sa splnili očakávania – líškam sa sklopili uši, zakrútili sa im chvosty, skrátila sa tlama a okrem iného, začali reagovať na mená!
Dmitrij predpokladal, že tieto zmeny nastali vplyvom zníženého stresového hormónu u zvierat a naopak, nárastom oxytocínu a sérotonínu. Avšak, išlo mu o niečo viac.
Čo tento experiment hovorí o nás, ľuďoch? Dá sa aj tu uplatniť rovnaká teória? Čo ak sme len domestikované opice?
Ako dôkaz môžu slúžiť naše vlastné telá. Prečo sme prežili my, homo sapiens a nie napríklad neandertálci? Vysvetlením môže byť naša sila. No, nie je to úplne tak, pretože neandertálci boli doslova biokulturisti. Žeby sme boli múdrejší? Nuž, ich mozog bol o 15% väčší ako náš, čo by mohlo predikovať väčšiu aktivitu. Zhruba pred 50 000 rokmi sa naše telá začali významne meniť. Získali sme feminínnejšie črty tváre, zmenšil sa nám mozog. V rovnakom čase sa zvýšila naša prosociálnosť a tolerancia. Inými slovami, stalo sa s nami to, čo sa stalo so sibírskymi líškami. Žeby sme naozaj v rámci evolúcie vyhľadávali prirodzene najpriateľskejších jedincov?
Všetci dôverne poznáme senzačný príbeh Williama Goldinga - Pán Múch. Zmysel tohto príbehu je ukázať, akí sú ľudia vo svojej podstate zlí, sebeckí a keď sú odkázaní sami na seba, stanú sa z nich zvieratá. Hľadíme na svoj prospech, svoje blaho. Našťastie, tento príbeh je vymyslený. Fikcia. Čo by sa stalo v realite? Niekoľko chlapcov na opustenom ostrove, otočili by sa proti sebe?
Rok 1965 priniesol osvetu. Príbeh sa stal. 6 chlapcov stroskotalo na ostrove ´Ata. Boli tam spolu 15 mesiacov. Čo sa stalo? Nič. Chlapci sa rozdelili na tímy, spravili rozpis služieb, vybudovali telocvičňu, kuchyňu. Takže nie, keď sme ponechaní sami na seba, nezdivočieme a nie, nezačneme bojovať proti sebe. Hľadáme spôsoby ako vychádzať a spolupracovať, pretože to je to, čo z nás robí to, kým sme.
Sme si vedomí, že vysielame nesprávny signál, keď vlastné sebectvo vykresľujeme ako dôverný obraz súčasnej spoločnosti? Uverili sme ilúzii, ktorá tvrdí, že záleží na jednotlivcovi a súčasný, ekonomicky orientovaný svet nás popritom tľapká po pleci. Deti veria, že ich rodičom záleží viac na úspechu a šťastí ako na starostlivosti o iných.(1) Možno je potrebné, aby sme svoju pozornosť nasmerovali dovnútra, k svojmu jadru, absolútnej prirodzenosti. Tá má v tom jasno. Nie sme na tomto svete tak dlho, aby nebolo cesty späť. Len musíme pochopiť a prekročiť hranicu, ktorá nás delí od spolupráce. Nie je tak ďaleko.
Autor: Simona Gardianová
Príspevok bol vypracovaný ako súčasť predmetu Evolučná psychológia.
_______________________________________
Použitá literatúra
(1) Ditkowsky, A. (2020, November 17). The Children We Mean to Raise: The Real Messages Adults Are Sending About Values. Retrieved from https://mcc.gse.harvard.edu/reports/children-mean-raise
(2) Hare, B. (2017). Survival of the Friendliest: Homo sapiens Evolved via Selection for Prosociality. Annual Review of Psychology, 68(1), 155-186. doi:10.1146/annurev-psych-010416-044201
(3) Johnson, D., & Bering, J. (2006). Hand of God, Mind of Man: Punishment and Cognition in the Evolution of Cooperation. Evolutionary Psychology, 4(1), 147470490600400. doi:10.1177/147470490600400119
(4) Maloney, A. (2020, May 14). How six boys shipwrecked for 15 months in real Lord of the Flies drank blood to survive & fixed broken bones with twigs.The Sun. Retrieved from https://www.thesun.co.uk/news/11597967/real-lord-flies-shipwreck-rutger-bregman-humankind/
(5) Tomasello, M., & Vaish, A. (2013). Origins of Human Cooperation and Morality. Annual Review of Psychology, 64(1), 231-255. doi:10.1146/annurev-psych-113011-143812
(6) https://vat.pravda.sk/zem/clanok/568007-skrotene-lisky-na-sibiru-pokusaju-vedu/
(7) Bregman, R. (2020).Ľudskosť. N Press.
Obrázok: Pixabay: https://pixabay.com/vectors/circle-hands-teamwork-community-312343/
